MIKULOV JÁNOŠÍK
25.
januára 2013 sme si pripomenuli 325. výročie narodenia
najznámejšieho slovenského či hornouhorského, pre našich
severných susedov aj poľského, zbojníka - Juraja Jánošíka.
Určite by som nerád v tomto článku polemizoval o tom, do akej
miery jeho legendu vytvorili štúrovci a do akej miery ju spotvorili
komunisti. Výsledným mixom národnobuditeľskej a
protikapitalistickej ideologickej mytológie a literatúry, či
neskôr kinematografie, neodhliadajúc od samotnej ľudovej
slovesnosti, je postava Juraja Jánošíka, akú poznáme a vidíme
dnes. Samozrejme, táto pestrá a hlboká studnica legiend, ktoré sú
popretkávané aj historickými faktami, priťahovala i komiksových
tvorcov, a to či už v minulosti, alebo aj dnes. Jedným z
autorov, ktorý sa do jánošíkovskej tematiky pustil, bol aj
Ľudovít Mikula, veľmi dobre známy z Bubliniek, Fantázie, Bublín
a z množstva iných periodík.
Dovoľujem
si však tvrdiť, že napriek tomu, že Mikula využíva takmer
všetky pramene (či už faktografické diela, alebo beletriu,
prípadne ústnu ľudovú slovesnosť, možno aj kinematografiu),
mieša ich prakticky aj so svojou osobitnou citlivosťou a láskou
k látke, čím je jeho verzia zatiaľ tou najlepšou, akú
slovenská komiksová scéna videla. Jeho Jánošík vznikal
v 90-tych rokoch, keď sa chcel autor venovať prevažne
slovenskej tematike, dokončená bola približne v roku 1992. Nebola
nikdy, napriek všetkým snahám autora v 90-tych rokoch, no i v
súčasnosti (s pomocou Bublín), oficiálne „knižne“ vydaná.
Mikulov Jánošík má 50 strán (alebo, ak chcete, 25 listov), vrátane 2 samostatných obálok. Je ladená do čierno-biela, ide o klasickú ručnú kresbu a lettering. Pasáže „faktografické“, ako aj pasáže zamerané na fabulu, sú rezko striedané akciou, ktorá, ako som už povedal, vykazuje nielen osobitý, intímny prístup, ale aj hĺbkovú analýzu historický reálií, a to zo všetkých strán, aby tak mohol Mikula bez okolkov a prirodzene predostrieť svoju verziu Jánošíka tak, ako to neurobil nikto pred ním a ani po ňom.
Je
to vlastne akási „pomôcka“ k hodinám dejepisu či slovenskej
literatúry, ako aj k iným predmetom, podaná veľmi čitateľnou
a ľahkou (no nezľahčenou) formou, s osobitným zreteľom pre
mladistvého čitateľa. Jednoducho to, čo tento komiks pre
slovenskú komiksovú, ergo literárnu, scénu predstavuje, je ťažko
opísateľné. Navyše, komiks nie je písaný alebo kreslený s
tragikomickým, parodickým či politickým, spoločensko-kritickým
podtextom (dnešnej) doby, ako to urobili iní autori (aj u nás v
Bublinách).
Ako jeden z naozaj mála ľudí som sa mohol dostať k
jeho finálnej podobe a rád by som týmto apeloval na ministerstvo
kultúry, sponzorov, či vydavateľov, a to najmä slovenských, aby
sa zamysleli nad týmito riadkami (pretože komiks v žiadnom prípade
nie je brak a už vôbec nie v tomto prípade) a Mikulov komiks
samostatne alebo v rámci autorovej antológie vyšiel na papieri
tak, ako si to autor praje a jeho dielo zaslúži. Tak, ako aj
ďalší „domáci“ autori a ich (komiksové) diela. No dnes,
osobitne dávam na zreteľ životné dielo Ľudovíta Mikulu. Možno
vyjde kdesi v Poľsku alebo v Čechách (ako je to v poslednom čase
u Jánošíka zvykom), či za veľkou mlákou, ale... to by bola
nakoniec hanba, či?
S dovolením autora pripájam k článku niekoľko ukážok diela.
